PRÍBEHY
MATKA
Úplne klasická klientka s potrebou si upratať vo vzťahoch a životných prioritách. Vek okolo 50, vydatá, navonok usporiadaná rodina – dvaja synovia 11/15, stabilné zamestnanie. Priveľmi sa neotvárala, so snahou čím skôr ísť do seba, čo samozrejme akceptujem a pomáham ako sa zbaviť prílišného rešpektu, až strachu z vlastných tieňov.
Prinesené dve igelitky sladkostí signalizujú spôsob riešenia nervozity, ktoré na postave vidieť. Na druhý deň prvú igelitku odovzdáva :”Varíš dobre, nebudem sa dožierať” Na treti deň ráno odovzdáva aj druhú : “Musím si poradiť s tým priamo, žiadne úniky.”Podvečer len tak pre istotu idem vziať vyjedené termonádoby a doniesť nový bylinkový čaj. Preventívne zaklopem na dvere s otázkou ponúknutej diskusnej pomoci. “Pali, som tu tak sama so sebou a nudím sa. Minulosť akosi nechodí a do budúcnosti nazerať ani nemám záujem. Aké si mal detstvo Ty?” OK, povedal som zopár už pre mňa ošúchaných príbehov, ktoré zvykli zaujať, resp nás priblížili. Jeden o “šťastných výhrach” som farbisto vyrozprával. Dám ho na koniec tohto príbehu, lebo taká je doba a zdržiavať netreba.
“Matka” sa v tme asi smutne pousmiala, trošku uvoľnila a ja spokojný do postele. Ráno však požadované zhováranie sa. “Pali, moji chlapci určite sú bezo mňa v utrpení a chýbam im. Daj manželovi vedieť, že všetko je v poriadku” Nebolo, dýchala zrýchlene a rozprávala príliš nástojčivo. Vysvetľoval som, že v ich veku som ja cítil pri absencii rodičov nebývalú slobodu a nie strach či sa im niečo neprihodilo. S pocitom, že silný materský pud ustojí, som šiel pracovať.
Mal som práve platených brigádnikov v záhrade, treba byť s nimi osobne. O pätnásť minút alarm mi v mobile oznamuje problém v Tme. Súčasťou luxusu Tmy v Lesnej je vypínač, ktorý klient v kríze môže aktivovať. Veď som s ñou bol pred štvrťhodinou… , dovysvetľoval som brigádnikom a pobral do Tmy.
Tam hotová dráma, vzlyky, prerývaný dych a plač. V strese neschopnosť reagovať na spomalenie dýchania, pohár vody nezabral, ani dotyk dlaní. “Pali, musím okamźite a rozhodne ísť domov, bezo mńa sú stratení” Po polhodine bolo jasné, že je skalopevne rozhodnutá pobyt ukončit. Manžel prišiel akurát, keď po asistencii vyšla kľudnejšia na svetlo. Rozpačité rozlúčenie, sklamanie. Nuž nie vždy to vyjde a treba ešte čosi prežiť a dozrieť – som si pomyslel.
O tri dni prekvapivý telefonát s rozžiareným hlasom: “Pali, všetko inak. S rodićmi som na tri roky prerušila kontakt, i keď mi chýbali.
To čo sa udialo v Tme, nebolo o mojich deťoch. Bolo to o mne, o mne ako dieťati. Mlelo sa mi to v hlave neustále, až kým som nesadla do auta a neotvorila dvere rodičovského domu. Sama som neverila, aké bolo zvítanie otvorené a srdcervúce. Aj otec plakal a tušili, že prichádzam. Chýbali mi, chýbala som im- trpeli sme tak zbytočne pre absurditu. Ďakujem za moju odvahu ísť do Tmy, Tvoju pomoc a Zmeny ktoré priniesla.
Nuž – všetko môže byť úplne inak, ako si celkom logicky práve myslíme.
tu tak vyššie spomenutá skoro polstoročná osobná storka.
Medzi 8-12 rokom som čo týždeň v Mestskej ľudovej knižnici menil min. päť kníh, hltal Verneho, cestopisy, Príbehy troch pátraćov, keď iné nebolo aj Stopy (winetuovky o chrabrých priamych chlapoch). Tisíce strán, príbehov, zvedavé nasávanie encyklopedických vedomostí.
Zrazu vyhlásili trojmesačný vedomostný kvíz, keď odpovedať na písomné otázky raz za týždeň a na mieste. Začalo nas tridsať, ale podmienky splnili šestnásti, pre mňa chlapca medzi dospelými úspech. Pätnásť cien mi nedalo nezúčastnit sa osobne vylosovania, s tak veľkou pravdepodobnosťou vecnej ceny. Kvôli napätiu ss začalo s najmenšou pätnástou cenou – čokoládou. Bol som najmladší, tak som dostal tú čest vyberat papieriky s menami z vełkého klobúka. Postupne hodnoty cien stúpali, len seba som akosi nevyťahoval, čo najprv tešilo, ale i zneisťovalo.
Minuli sa i ceny, ktoré by som bral vełmi rád. Posledné tri mená a ja som medzi nimi nebol…
Nakoniec “hop alebo trop”, teda jeden z dvoch vyhrá a ten druhý nedostane nič. Každý komu som túto storku vravel, vedel jej výsledok pred rozuzlením…
Keby som z osudia osobne neťahal a neskontroloval aj ten zvyšný, nevýherný papierik s mojim menom – neuveril by som. Veď tak vysoká pravdepodobnosť výhry
Ako predpuberťák som sa tam rozplakal, aj čokoládky dostal, s krutým poučením spoliehať sa iba na to, čo dokážem sám. Odvtedy žiadne tipovanie, lósy, spoliehanie na šťastné náhodné konce. A na pripravených (aj somára) – šťastie sadá.
Profesionál
Rozhodný muž, okolo 60, úzkostlivo kontrolujúci celý priestor Tmy, s potrebou podrobne vysvetliť technické detaily budovy, rekuperácie, podlahového kúrenia.
Dokonca musel realne vyskúšať, či poplašné tlačidlo mi v mobile hneď zazvoní.
Nanosil veľa podporných vecí, oblečenia, igelitku orieškov a sladkostí atď.
Videl som síce všetky nepodstatnosti, ale musel som hľadať otvorené srdce a nepokojnú dušu.
Nedalo sa inak, vyskočil som naň stresujúcimi otázkami, bola to silná osobnosť, treba vyliezť zo zabehaných konceptov. K tomu je Tma ako vyšitá.
“Zažili ste skutočný hlad, smäd, strádanie, fyzicky život ohrozujúce situácie?”
Nepobral to, chcel prepočut a mlel ďalšiu vatu, takže som otázku nástojčivo zopakoval.
on: “Nie, na všetky eventuality som vždy pripravený, nič ma nemôže prekvapiť.”
Opáčim inak : “Kedy ste zažili skutočné a neplánované dobrodružstvo, bez akèhokoľvek zabezpećenia?”
on “Ešte v pionierskom tábore a spomínam naň dodnes, paráda”
ja “ A odvtedy uż nič?”
on “Od puberty som sa stal serióznym a riziká som si dovoliť nemohol. Otec začal bezhlavo piť a v podstate som prebral jeho funkciu. Začal som si privyrábať a chod rodiny zrazu ako hodinky. Na každý deň som sa ráno skoncentroval, žiadne zbytočnosti, či úlety a úspech na dvere klopal čoraz viac. Z tak rozbehnutého vlaku sa nevystupuje”
Bolo jasné, že prebral zodpovednosť za všetkých blízkych a kvôli úspechu i pokoja v rodine, obetoval mladosť. Technický inžinier s červeným diplomom, jasnozrivým pohľadom začal podnikať a na čo siahol muselo byť efektívne.
Jeho žena i deti dostali všetko, čo k vývoju potrebujú…
ja “Fajn, chvályhodné a uspokojujúce. A v celom tom reťazci kde ste Vy?”
Po predchádzajúcom jeho kaskádnom monológu zrazu Ticho v Tme. Iba sme dýchali. Doslova som cítil, ako sa zrazu jeho sebavedomie prepadáva a zisťuje, že sebe dával tak málo.
on “Viete, keď robím ćokoľvek, musí to byť perfektné. Čakajú to odo mňa a aj ja sám od seba. Šlendriánstvo neznášam.”
ja “Poprosím Vás, ako definujete slobodu a kedy si ju dokážete dopriať?”
Opäť Ticho v Tme, fakt ťažká otázka, hlboké vzdychnutia, vzdúvanie Ega.
on “Emócie všetko brzdia, sú neefektívne, nebezpećné, slepá ulička.”
Som ticho a aj on už neverí svojim slovám.
Ego dobrý sluha, zlý pán znova bojuje: “Vidno za mnou výsledky, všetci sa spoliehajú…” , ale hlas mäkne, tíchne.
Opäť Ticho v Tme.
on “To mám všetko zahodiť a ísť trampovať?”
Doslova výkrik do Tmy.
Ticho hučí ako v tatranských sedlách, kto tam bol sám pozná.
Posledný agresívny odpor Ega: “Platím Vás za to, aby ste ma takto rozbabrávali?”
Kto zažil búrku v skalnatých horách, vie si predstaviť, aké blesky a hromy drásali jeho rokmi stabilnú dušu.
ja “Každý máme v sebe dr Jekkylla i mr Hyda. Ide o to ktorému dovolíme viac.
Vy i ja uż podstatné odžité máme a nechceme aby zvyšok pretiekol medzi prstami. Mohol som, keby som vtedy … na to už nie je čas.
Rozhodnutie ísť do Tmy samo o sebe znamená potrebu Zmeny, treba byť odhodlaný.
Áno, dobre tušíte – Slobodu si musíte dať Vy sám, musíte si ju vziať.
Jej cenu už dobre poznáte, ale hodnotu si len začnete užívať “
A takto rozbabraného som ho nechal ďalej nad sebou samým rozjímať.
Je iné teoretizovať o bicyklovaní a nesedieť na ňom. A je iné šliapnuť do pedálov, spadnúť, vstať a znova nasadnúť pričom vieš, že asi opäť padneš.
Ale keď na to prídeš sám-nikdy nezabudneš, ale hlavne začneš využívať.
Príbeh spred štvrťstoročia, ktorý mi veľa zmenil.
V najväčšom pracovnom laufe (vtedy 42), som raz cestou medzi prevádzkami videl traktoristu orať. Jednoducho som nevedel či je jar, alebo už jeseň….Workholizmus, profesionalita, časový stres ma dotlačili k stopke cez telo. Operácia chrbtice urgentne, noha odchádzala. Vo vojenskej nemocnici dôsledný režim a 44ročný profesor, chirurg, ktorý práci úplne prepadol. Zažil som o tretej ráno kontrolný poplach čo vyrobil zisťujúc odbornú pripravenosť personálu. Pýtal som sa na technické detaily operácie a zblížili sme sa až tak, že sediac na mojej posteli sa opýtal: “ Mám novú mladú ženu a o mesiac budeme mať dieťa. Mám to nechať na tých babrákov, či odrodiť sám?” Dobre poznám dilemu chirurgov, keď nechcú operovať v rámci rodiny. Urobia všetko absolútne správne, bez chybičky, ale čosi sa pokazí a rodina neodpustí…
ja:” Veď si si odpovedal sám a máš pravdu, aj ja by som to vzal do vlastných rúk”
Ten chlap ma dal úplne do obehu, nebyť jeho profesionálneho prístupu, nepostavím Lesnú záhradu, Tmu, asi toto takto nenapíšem.
Po roku pridem na kontrolu a na oddelení profesora nevidím ani na menovkách. Hlavná sestra si ma pamätala a odtiahla na bok. “On domov chodil iba spávať, seba už pomaly nevnímal. Občas urobil nočný poplach a vo svojej ambulancii potom tajne pil. Raz sme ho našli ráno uduseného vlastnými zvratkami. Toľkým pomohol a ešte mohol, dusil nás denne, ale hrozne chýba…”
Radšej by som si dal facku, ako toto precítiť.
Takže váhajúci. Keď zvolníte, chvíľku zastanete, dlhodobejšie dokážete viac.
ŽOLDNIER
–
Prišiel ostrý 190cm, svalnatý, vetrami a slnkom ošľahaný chlapisko, strohý, ale s mäkkými očami. Stretnúť blízko taký atyp je zriedkavé. Život, najbližšie okolie i skúsenosti sa minimálne na tvári podpíšu. Nakoniec priznal, že po piatich rokoch vojenskej služby v Južnej Afrike sa vrátil a potrebuje v kľude, pokoji, rozvážne a kompletne prehodnotiť prežité.
Priznám, bol som na vojne iba rok a to ešte ako vysokoškolský absolvent, teda soft varianta, ale i tak každého to obdobie nepríjemne zasiahne. Takže skutočne empaticky prežívať hvižďanie striel a partizánčenie v džungli som sa mohol iba pokúšať. Byť v situácii, keď iba jeden z vás dvoch prežije – záleží od pohotovosti, keď si v priestore ktorý nepoznáš, ale protivník pozná perfektne. Keď dochádza voda na savane, si stratený v zelenom pekle plnom cudzích zvukov, šeliem, pachov a čakajú Ťa kilometre sekania mačetou. Divoké vzťahy medzi zabijákmi, túžba po domove, najbližšími – hodnoty sa veľmi ľahko prevracajú… Porozprával toho dosť, hľadali sme iné prístupy k prežitým skúsenostiam, cítil som tú bolesť a poučenia vyliezajúce z Pandorinej skrinky…
Keď vychádzal do svetla, ostré črty zmäkli, viac na Zemi presedel ako sa prechádzal, potreboval uzemniť. Prekvapenie vystupňoval až epicky. Ukázal mi k nahliadnutiu 80strán budúcej knihy, čo v Tme napísal, možno sa potreboval iba “vypísať”. Nepátral som či ju vydal. Myslím, že najväčší zmysel mala najmä pre neho…
Martinov Mercedes
Sebavedomý, dobre udržiavaný, mohutné telo i vlasy, 40-50, zaparkoval veľkým bielym elektro Mercedesom s koženým interiérom. Priame, jednoznačné vyjadrovanie a cieľavedomý prístup, proste sympatický chlap, ktorý vie čo chce a ako efektívne na to.
Hneď z úvodu sme si sadli, ani náznak vyhorenia. “Najmä si chcem oddýchnuť a snád inšpirovať do budúcnosti. Možno okrem stravy Vás nebudem vôbec potrebovať”. Keď prvé dni evidentne prespal, podľahol som predstave bezproblémovosti. Nevyžadoval som odpovedné klopkanie, stačilo zakričať z vnútra OK. Štvrtý deň pripomienky ku zrazu fádnej strave, treba osladiť bylinkový čaj, zaostriť ceruzky, zbierkalo sa… Piaty deň ma doslova stiahol k sebe. “Sadni si, bude to na dlhšie. “ A tak ako keď olupuješ cibuľu, blížili sme sa opatrne k detským krízam. Už to nebol preúspešný podnikateľ, ale výčitkami a komplexami naplnený adolescent. Bránil sa logicky a statočne, lenže to blúdenie nemalo konca kraja. Skúsil som teda inak, úplne autenticky. Rozumel som mu totiž viac, ako sme si dovolili pripustiť. “ Martin, s otcom som mal neustály konflikt ako prvorodený syn. Nedivím sa dnes, bol som doslova vzpurný, vzťahovačný a tvrdohlavý. On bol tiež prvorodený z ôsmych a tie povinnosti na mňa prenášal. A mamka prvorodená zo šiestich. Bol som neobvykle zvedavý, ukecaný, ale drobný. V šesnástich 158 cm a 45 kg živej váhy, fyzicka menejcenosť v ostrom kontraste s psychickou. Odporoval som a bol som bitý. Ale za rok a pol 180cm a otcovi o hlavu menšiemu s káblom v rukách, som už šancu nedal. Objal a stisol, kábel vyhodil oknom, neskôr ušiel z domu. Zároveň konečne získal slobodu ale i prevzal kompletne zodpovednosť za svoje konanie”.
Moje ľudské priznanie otvorilo bránu jeho tieňom. A zrazu som bol svedkom, keď ho otec naháňal sekerou po dvore…, ako bol neustále nedoceňovaný, nemal žiadnu oporu, čo si nespravil-to nemal… Bol to dlhý a obojstranne prínosný rozhovor v ťažkej atmosfére Tmy. Bolo nám zrazu obom jasné, že rodičia robili fatálne chyby, ale robili ako vtedy vedeli, z čoho vzišli. A vďaka tej tvrdosti, prekonávaniu prekážok, sme dozreli k samostatnosti, sile v ťahu celým životom. Preto sme takí, akí sme. Vyformovala nás minulosť, ale tá už je preč. Kvôli tým prekážkam, bolesti nájdeme silu aj na hlbšie ako kozmetické úpravy žitia. Objali sme sa, on pokračoval nasmerovaný k odpusteniu a pochopeniu. Ja som celú noc spomínal na pekné okamihy rodičovskej obety, ktoré som kedysi prehliadal.
Aj pre toto robím pobyty v Tme rád
Nevstūpiš do jednej rieky
Pri úvodnom pohovore sa snažím čo najnenápadnejšie o klientovi zistiť čo najviac. Veľa napovedá aj reč tela, pohyby očí, prstov atď. Pán Ján 35-40, s klasickým rešpektom pred objatím Tmou, cieľavedomý, so zámerom a očakávaniami (to nedoporučujem).
Tri dni sme pri donesení stravy cez stenu kratučko komunikovali, klasika. Potom zrazu, už iba odklopkal. To kvôli mne, aby som mal istotu, že všetko je OK. Klopkali sme si až do ôsmeho rána, keď po siedmych nociach vyšiel opatrne na svetlo božie. Bola skorá jar, pôda i les plný arómy nového života, svetlej zelene lístov i mäkkej trávy, ohňostroja farieb pučiacich a voňajúcich kvetov a do toho trilkajúce vtáčiky lákajúce samičky. Po týždňovej deprivácii vonkajších impulzov úplná psychedelická záplava. Jano doslova ulietaval, váľal sa po zemi, kľačal pri kvetinách, rozšírenými nozdrami nasával jar, naťahoval uši, objímal stromy, vpíjal sa do hlbokej oblohy.
“Pali, tak je to krásne. My sme zabudli vnímať a stratili sme kontakt s prírodou. Do roka a do dňa prídem opäť.”
Takto spokojný klient sa stáva priateľom, i keď sme veľa nekomunikovali. Sľub splnil a ja som mal očakávanie úplne nudného týzdňa. Keď sa “Dobří holuby vracejí”, znamená to jednoznačne spokojnosť. Takže celkom krátka prijímacia diskusia, bol nedočkavý a plný očakávaní opätovného osvietenia. Na tretí deň klopkanie nestačilo, čosi sa menilo, rozprávali sme hodinku, nebol však vôbec otvorený. Pokúšal som sa zistit príčinu nekomfortu hrabaním sa v minulosti. “Jde to, ale dře to” … hodnotia trefnejšie bratia česi a moravania. Bol nesústredený, hlboké dýchanie nezaberalo, nespolupracoval. Štvrtý deň, napriek tak naplňujúcej predchádzajúcej skúsenosti, nebol schopný pokračovať a rozrušený, nespokojný odišiel. Kde je jeho koniec netuším, možno dozrie a ozve sa, možno nie…
Preto zdôrazňujem – Prílišné vysoké očakávania prinášajú o to hlbšie sklamania.